Jeden povie: „To je teraz taká doba.“ druhý si myslí že: „Deti sa nudia, tak robia neplechu…“ tretí oponuje: „Nie je to len o deťoch a teenageroch“. Je tu aj názor že: “ Každý sa chce prejaviť, tak sprejeri volia takúto formu.“ A čo na to sprejer? „Je to umenie. Je to náš prejav, naša prezentácia. Je to vášeň. Je to sloboda.“

Naozaj? Je toto umenie? Je toto o slobode?

Väčšina obyvateľov mesta to vidí ako „čmáranice“, vandalizmom zničený súkromný alebo verejný majetok. 🙁

Áno, graffiti dokážu byť úžasné a veľkolepé obrazy, z ktorých sme nadšení, ak sú na dohodnutých verejných plochách a na ich vzniku sa dohodli všetky dotknuté strany. V takom prípade môže ísť naozaj o umenie.

U nás v Senci máme len pár graffiti „dielok“, ktoré sa aspoň trochu približujú umeniu… Minimálne aj tým časom stráveným pri ich tvorbe.

Ale čo teda núti mladého, resp. človeka, pod rúškom noci obchádzať mesto a so sprejom v ruke počmárať všetko kam dosiahneš? Umenie? Kto už len obdivuje toto „umenie“, kto stojí pred tými čmáranicami na múroch a zasnene obdivuje „umelcove“ ťahy, či vzory, kto sa zamýšľa nad tým, čo asi chcel autor svojím dielom povedať?

NIKTO. Lebo TOTO sa asi nedá považovať za umenie.

A je to aj preto, lebo je to povrchné. „Čmáranice“ vznikli rýchlo „aby ma nikto nevidel“, „aby ma nechytili“. Môže v tom byť adrenalín ale nech sa na to pozeráme z akejkoľvek strany, je to len vandalizmus. Hodnoty nevytvára, len ničí.

Kde sa ale teda stala chyba? Prečo sa dotyční neprejavia a neposprejujú svoj dom, svoj byt ale ničia veci cudzie, často veci spoločné, ktoré slúžia nám všetkým a teda aj im? Kde sme my rodičia spravili chybu, keď nám naše deti ničia mesto? A je to v konečnom dôsledku len prejavom našej výchovy? Ako sa stavia k tomuto problému naše mesto?

Máme tu kamerový systém a „nevidíme“ no nemáme, alebo nevytvárame možnosti, ako tomuto vandalizmu predchádzať. Hŕstka jednotlivcov, ktorých by nemalo byť ťažké identifikovať. Nie s cieľom trestať. Zaujať ich inou činnosťou, ponúkať mladým priestor na inú realizáciu než ničenie. Adekvátnym riešením by bolo tiež napr. vrátiť veci do pôvodného stavu. Lebo to, ako som zistil, možné je. A každý umelec by si mal byť schopný po sebe poupratovať, najmä ak sa mu dielo nevydarilo… 😉

PREČO O TOMTO VLASTNE PÍŠEM?

V blízkosti ŠPAJZKY pri polopodzemných kontajneroch na Hollého ulici, máme tabuľu s informáciami a ukážkami ako triediť odpad. Je to myslím užitočná tabuľa a svojho času sme pred ŠPAJZKOU robili sociálny pokus, kde sme vyrobili podobné ale 3D tabule s reálnymi ukážkami ako triediť reálny odpad.

Experiment v tom čase potvrdil, že okoloidúci triedili odpad vďaka týmto 3D tabuliam takmer na 100%. Preto ma vyslovene „bolí“, keď niekto, kto má možno ešte aj k triedeniu odpadu ďaleko, zničí svojou čmáranicou užitočné informácie na tabuli pri kontajneroch, ktoré slúžia všetkým obyvateľom, ktorí majú záujem svoj odpad triediť. Chcem poukázať na to, že pokiaľ v našom meste nedokážeme mladým ľuďom vytvoriť adekvátny priestor a možnosti na sebarealizáciu, podobné prípady budú len pribúdať.

Chcel som z pohľadu „ako túto jednu konkrétnu tabuľu opraviť“ zistiť, ako trvácna je vlastne takáto „maľba“ s cieľom tabuľu očistiť a „hakybaky“ odstrániť. Na moje počudovanie to išlo – z tejto hladkej a lesklej plochy – odstrániť pomerne jednoducho. Stačili 2 fľaše riedidla C-6000, 6ks klasických hubiek na kuchynský riad, cca 30ks papierových vreckoviek a 40 minút môjho času.

A ČO Z TOHO VŠETKÉHO VYPLÝVA?

Myslím si, že sme za A.) ako rodičia naozaj spravili chybu a často ju robíme dodnes… Nenaučili sme naše deti vážiť si spoločný majetok, spoločné hodnoty. A najhoršie je, že toho nie sú schopní ani niektorí z nás rodičov a tak v podstate ideme našim deťom príkladom, že spoločné je „zadarmo“ a preto to pre nás nemá takmer žiadnu hodnotu. Ak rodič nemá problém odhodiť na zem papierik, špak, či žuvačku, tak deti nás v podstate len kopírujú. Rodič, ktorý sa takto nespráva je pre dieťaťa pozitívnym príkladom, navyše, ak sa dieťa pozabudne , dokáže mu vysvetliť prečo je spoločné rovnako dôležité ako „naše“ a že ničením vlastne robíme zle sami sebe…

A za B.) – naše mesto za posledných X rokov nedokáže vytvárať našim deťom, teenagerom, ale aj starším, priestor a zázemie, kde by sa mohli realizovať, stretávať sa, niečo vytvárať a pod. Takto nám časť mladých „uteká“ do hlavného mesta, príp. do okolitých dedín, ktoré sú dnes z tohto pohľadu už ďaleko pred Sencom a tých pár jednotlivcov z toho „zvyšku“ čo zostáva v meste, sa realizuje takýmto spôsobom.

Áno, jedna moja úvaha o prístupe rodiča k dieťaťu a polemika o možnostiach mesta toho veľa nespraví ale nikdy nie je neskoro uvedomiť si vlastné chyby a pokúsiť sa ich pomaličky naprávať. Či z pohľadu rodiča ale aj z pohľadu mesta.

Ak teda ako rodič viete, že máte doma sprejera, je najvyšší čas na debatu. 😉

A ak si aj mesto dokáže priznať svoje chyby, mohlo by sa to v krátkom čase ukázať na konkrétnych prípadoch, kedy dokážeme zaujať mladých, aj starších.

Na záver – ešte trochu riedidla mi však zostalo – nájde sa niekto rovnako iniciatívny a nejakú tú neželanú „maľbu“ spoločne odstránime? 😉